Obyvateľom vietnamskej osady My Lai nedali pred tridsiatimi piatimi rokmi americkí vojaci žiadnu šancu. Podľa ich odhadov mala byť väčšina dedinčanov na trhu. Partizáni povestného Vietcongu mohli byť teda dosť presne identifikovaní. Došlo však k „omylu“. Rota osemdesiatich, po zuby ozbrojených vojakov osadu zo všetkých strán obkľúčila a postupovala ryžovými poliami k hlavnému zoskupeniu bambusových príbytkov. Poručík William Calley, ktorý rotu viedol, vydal rozkaz na útok. Prvé výstrely padli ráno okolo ôsmej hodiny. Posledné zhruba o dve a pol hodiny neskôr. Výsledok bol šokujúci: Američania pozabíjali 567 neozbrojených dedinčanov. Vrátane žien, starcov a 173 detí. Od šestnásteho marca 1968 prešlo 35 rokov.

Zrovnali so zemou okolo osemsto domčekov a vybili osemsto kusov dobytka, zničili potraviny a studne. Akcia, ktorá bola pôvodne namierená proti možným partizánom a mohla mať opodstatnenie z vojenského hľadiska, sa premenila na nevšedný krvavý kúpeľ na civilistoch. Keď vyšla po čase hrozná udalosť najavo, bolo zrejmé, že v My Lai došlo ku krvavému masakru. Osada My Lai sa stala symbolom vietnamského vojnového utrpenia.

Nedá sa povedať, že keby bol rote velil niekto iný a nie práve poručík William Calley, že by sa tragédia nebola odohrala. Možno by však nebola nadobudla až také rozmery. Už po pol hodine bezhlavého strieľania, keď dedinčania vybiehali z chatrčí a snažili sa z pekla ujsť, bolo zrejmé, že osada nie je žiadnou partizánskou základňou. Teda miestom, ktoré by si zo strategického pohľadu zaslúžilo tvrdý prepad. Počas útoku sa totiž neobjavil žiaden odpor. Oveľa neskôr sa zistilo, že v osade sa ukrývali nanajvýš štyria ozbrojení a niekoľko neozbrojených partizánov. Rozkaz znel jasne a do dôsledkov kopíroval vtedajšiu americkú stratégiu boja s Vietcongom: Nájdi a zabi!

Otázka teda znie: Prečo sa osemdesiat amerických vojakov dopustilo takého neuveriteľného činu? Možnože na „vine“ bol najmä veliteľ, poručík William Calley. Na vojenskom súde o tri roky neskôr sa „vyznamenal“ aj takouto vetou: „Po celé tie roky v armáde ma učili, že komunisti nie sú ľudské bytosti. Boli sme tam preto, aby sme zabíjali ideológiu, nikdy sme nevideli ľudí, mužov, ženy, deti, bábätká.“

Sám osobne zastrelil 22 ľudí, čo mu súd dokázal a k čomu sa napokon aj priznal. Odpoveď na otázku, prečo, možno hľadať nielen v krutom veliteľovi. V marci 1968 bola totiž situácia na vietnamskom bojisku už veľmi zlá. Najmä pre Američanov. Nevedeli si s partizánmi poradiť. Pravidelná armáda bola iba na severe rozdelenej krajiny.

Vietcong čoskoro zistil, že americkí vojaci majú technickú prevahu, že do akcií zasahujú z bojových vrtuľníkov, ale s bojom vo vietnamskej džungli nemali žiadne skúsenosti. A preto aj zomieralo veľa amerických chlapcov. V džungli si neboli istí jediným krokom, najviac ich zomieralo mimo veľkých bojových operácií. Partizáni im kládli pasce, míny a americkí vojaci mali čoraz väčší strach o svoje životy.

Realita bola totiž iná, než akú im vykresľovali poradcovia na základniach. Tam sa hovorilo o blížiacom sa víťazstve. To však neprichádzalo. Dá sa preto povedať, že aj nevídaný masaker v My Lai bol výsledkom ťažkého psychického stavu americkej armády a v dedinke My Lai si Calleyho rota „liečila“ najmä vlastnú frustráciu.

Lenže tragédia, na ktorú ako prvý upozornil známy novinár Syemour Hersh, vyvolala v Amerike zdesenie. Veľká krajina sa rozdelila na dve časti: jedna masaker odsudzovala, druhá sa pozerala na udalosť zhovievavo. Postupne však vychádzali najavo nové a nové fakty. Posádka jedného bojového vrtuľníka si pri pohľade zvrchu uvedomila, že v osade sa odohráva masové a bezhlavé zabíjanie. Vrtuľník pristál a posádka zachránila okolo desať dedinčanov. A tak traja vojaci tohto vrtuľníka - Hugh Thompson, Lawrenec Colburn a Glenne Andreott - boli pred piatimi rokmi vyznamenaní Medailou vojaka. Čo je najvyššie vyznamenanie za statočnosť v priamom boji.

A ako skončil poručík William Calley? Vojenský súd mu najskôr vymeral doživotie. Po pol roku mu trest znížili na dvadsať rokov. A ešte neskôr na desať. A iba po troch dňoch skutočného a troch rokoch domáceho väzenia ho prezident Richard Nixon omilostil… Dnes má 57 rokov a vraj si o sebe napriek všetkému myslí, že konal správne a že mu Amerika ukrivdila. Na mieste vyhladenej osady My Lai je skromný pamätník z čiernej žuly a malé múzeum.